Anatómia Chiméry
Lev, koza, had. Tri tvory zrastené do jedného, netvor, po ktorom dostala Himara meno.
Chiméra (grécky Χίμαιρα, Khimaira) nevznikla náhodným poskladaním. Antickí básnici jej dali presnú stavbu tela: vpredu lev, v strede koza, vzadu had. Každý klasický prameň pridáva podrobnosti a niekedy si s ostatnými odporuje. Nižšie nájdete, čo naozaj tvrdili a v čom sa rozchádzali.
Slovo khimaira znamená "koza", ženský tvar slova khimaros. Obe siahajú k slovu kheima ("zima"), pretože mláďatá dobytka sa počítali podľa zím, ktoré prežili. To isté slovo sa stalo menom starovekej osady na albánskom pobreží: Χίμαιρα, dnešná Himara.
Trojdielna kostra Chiméry: predná časť leva, koza vyrastajúca z chrbtice, hadí chvost.
Čo hovoria pramene
Homér, Ilias (asi 750 pred n. l.)
"...bytosť nesmrteľného rodu, nie ľudského, vpredu lev, vzadu had, v strede koza, a chrlila dych strašného plameňa jasného ohňa."
VI. spev, verše 179-182. Najstarší zachovaný opis. Homér uvádza rozloženie vpredu, v strede a vzadu, no o počte hláv sa vyjadruje nejasne. Oheň pripisuje tvoru ako celku, nie konkrétnej hlave.
Hésiodos, Theogónia (asi 700 pred n. l.)
"Mala tri hlavy: jednu leva s divým pohľadom, druhú kozy a tretiu hada, zúrivého draka."
Verše 319-325. Hésiodos po prvý raz výslovne uvádza tri hlavy. Prezrádza aj, že oheň vychádzal zo strednej, kozej časti: "vpredu lev; vzadu drak; a v strede koza, chrliaca strašný závan planúceho ohňa."
Apollodóros, Bibliotheca (asi 1. – 2. storočie n. l.)
"...predná časť leva, chvost drakona a tretia, stredná hlava patrila koze, ktorou chrlila oheň."
Anatomicky najpresnejší opis. Apollodóros zo všetkých prameňov najvýslovnejšie uvádza, že oheň chrlila práve kozia hlava. Píše tiež, že Bellerofón zabil netvora zo vzduchu lukom a šípmi, keď sedel na Pegasovi.
Ovídius, Metamorfózy (asi 8 n. l.)
"Lýkia... kde sa zakrádala Chiméra s ohnivými pľúcami, leviou hruďou a hlavou a hadím chvostom."
Rímska verzia. Ovídius robí z leva hlavné telo a oheň pripisuje "pľúcam", nie konkrétnej hlave, čo je iný výklad než v gréckych prameňoch.
Tri časti
Lev
Všetky pramene sa zhodujú: lev tvorí prednú časť. Homér nazýva netvora "vpredu levom" (prosthe leon). Hésiodos mu dáva hlavu "leva s divým pohľadom". Ovídius píše o "levej hrudi a hlave."
Lev tvoril základnú stavbu tela: svalnatý trup, štyri nohy s pazúrmi a hrivu okolo hlavnej hlavy. Na bronze z Arezza, najslávnejšej zachovanej soche, je levie telo stvárnené s mimoriadnou anatomickou presnosťou, pod kožou vidno každú šľachu a rebro.
Práve s touto hlavou sa Bellerofón stretol, keď útočil spredu. A práve táto hlava revala. Ovídiove "ohnivé pľúca" môžu označovať leví dych, nie doslovný plameň.
Koza
Najvýraznejší znak. Z chrbta netvora vyrastá druhá hlava, kozia, ktorá vyčnieva z chrbtice medzi lopatkami a zadnou časťou tela. Homér píše len "v strede koza." Hésiodos a Apollodóros jej dávajú celú hlavu s rohmi.
Práve táto časť dala Chimére meno. Khimaira po grécky znamená "koza". Tvor s levím telom a hadím chvostom by sa mohol volať inak, no koza bola určujúcim znakom, práve vďaka nej bol Chimérou.
Podľa Apollodóra chrlila oheň kozia hlava. Je to najjasnejšie vyjadrenie v celej antickej literatúre o tom, ktorá časť vydávala plameň. Oheň chrlila koza "cez" svoje ústa, nie lev, nie had. Hésiodos súhlasí a "strašný závan planúceho ohňa" kladie do strednej časti.
Na bronze z Arezza je kozia hlava smrteľne zranená, ovisnutá, z rany od kopije na krku tryská krv. Ide o okamih uprostred boja. Bellerofón zasiahol ako prvú hlavu chrliacu oheň a zneškodnil tak najnebezpečnejšiu zbraň.
Had
Homér píše "vzadu had." Hésiodos ho nazýva "divým drakom." Apollodóros upresňuje "chvost drakona." V skutočnosti sa chvost Chiméry končí hadou hlavou, treťou lebkou s vlastnými čeľusťami a tesákmi.
Netvor tak nemal žiadne slepé miesto. Lev strážil predok, koza sledovala boky a had chránil tyl. Z ktorejkoľvek strany ste sa priblížili, čakala vás hlava.
Hadí chvost bronzu z Arezza sa poškodil už v staroveku a v roku 1785 ho zreštauroval sochár Francesco Carradori. Reštaurovaný had sa vzpína dozadu s otvorenou papuľou a zvíja sa, zatiaľ čo sa netvor zmieta v smrteľnom kŕči. Či bol pôvodný chvost rovnaký, nevedno, no predstava živého, hryzúceho chvosta sa zhoduje vo všetkých literárnych prameňoch.
Chrlenie ohňa a otázka krídel
Ktorá hlava chrlila oheň? Pramene sa celkom nezhodujú.
| Prameň | Zdroj ohňa | Hlavy |
|---|---|---|
| Homer | Celý netvor, "funiaci plameňom" | Nejednoznačné (naznačená 1?) |
| Hesiod | Koza / stredná časť | 3 výslovne |
| Apollodorus | Konkrétne kozia hlava | 3 výslovne |
| Ovid | "Ohnivé pľúca" (levie telo) | 1 naznačená (lev) |
Najpravdepodobnejším zdrojom ohňa je kozia hlava. Apollodóros, antický autor s najpodrobnejším anatomickým opisom netvora, píše, že oheň vychádzal "cez" koziu hlavu. Hésiodos kladie "planúci oheň" do strednej časti. Homér a Ovídius sú neurčitejší a plameň pripisujú netvorovi celkovo.
Mala Chiméra krídla?
Žiadny antický text krídla nespomína. Homér, Hésiodos, Apollodóros, Ovídius, Pindaros, Hyginus: nikto z nich neopisuje Chiméru ako okrídlenú. Bronz z Arezza krídla nemá.
Niektoré antické umenie však rozpráva iný príbeh. Na viacerých korintských a etruských keramických dielach je Chiméra zobrazená s malými krídlami, pravdepodobne prevzatými od iných zložených príšer gréckeho bestiára. Ide o umelecké, nie literárne výmysly. Kanonická Chiméra bola pozemským tvorom – dravcom hôr a roklín, nie oblohy.
Bronz z Arezza
Najslávnejším zachovaným zobrazením Chiméry je etruská bronzová socha odliata okolo roku 400 pred n. l., objavená v roku 1553 pri talianskom Arezze. Dnes stojí v Museo Archeologico Nazionale vo Florencii.
Bronz zachytáva Chiméru uprostred boja. Levia hlava reve s doširoka otvorenou papuľou. Kozia hlava ovísa z rany a z krku jej tečie stvárnená krv. Bellerofón zasiahol ako prvú práve tú, ktorá chrlí oheň. Hadí chvost (zreštaurovaný v roku 1785 Francescom Carradorim) sa vzpína dozadu s roztvorenými čeľusťami. Tvor umiera, no z každého uhla je stále nebezpečný.
Historik umenia David Ekserdjian ju označil za „jednu z najpôsobivejších zo všetkých zvieracích sôch a vrcholné majstrovské dielo etruského odlievania bronzu“. Na pravej prednej nohe nesie nápis TINSCVIL, po etrusky „obeta Tinovi“, etruskému náprotivku Dia.
Rodina príšer
Chiméra nevznikla osamotene. Podľa Hesiodovej Theogónie a Apollodorovej Knižnice bola dcérou Tyfóna (búrkového obra so stovkou dračích hláv) a Echidny (napoly ženy, napoly hada). Jej súrodencami boli najobávanejšie tvory gréckeho sveta:
Kerberos, viachlavý pes strážiaci brány Hádu
Lernská hydra, mnohohlavý vodný had, ktorého zabil Herakles
Orthros, dvojhlavý pes strážiaci Gerýonov dobytok
Kaukazský orol, orol, ktorý každý deň žral Prométheovu pečeň
Jedna sporná pasáž u Hesioda (Theogónia, verš 326) naznačuje, že sa Chiméra spárila s vlastným bratom Orthrom a splodila Sfingu a Nemejského leva. Zámeno „ona“ je však v Hesiodovej gréčtine nejednoznačné. Môže označovať Chiméru aj Echidnu. Apollodoros pripisuje rodičovstvo Sfingy priamo Echidne a Tyfónovi a Chiméru úplne vynecháva.
Ako Bellerofón zabil Chiméru
Lýkijský kráľ Iobatés poslal hrdinu Bellerofóna zabiť Chiméru v očakávaní, že zahynie. Bellerofónovou výhodou bol Pegas, okrídlený kôň zrodený z Medúsinej krvi, skrotený zlatou uzdou, ktorú mu dala Aténa. Vzdušný oř bol nevyhnutný, pretože bojovať s tvorom chrliacim oheň na zemi znamenalo istú smrť.
O spôsobe, akým ju zabil, hovoria dve tradície:
Bellerofón pripevnil na hrot kopije kus olova a vrazil ho Chimére do hrdla. Vlastný ohnivý dych tvora roztavil olovo, ktoré mu stieklo do pažeráka, stuhlo v útrobách a zabilo ho zvnútra.
Apollodoros píše, že Bellerofón „vzlietol vysoko do vzduchu a Chimairu zostrelil lukom a šípmi“. Jednoduchšia, brutálnejšia verzia.
Verzia s olovenou kopijou prezrádza niečo o anatómii chrlenia ohňa. Mechanizmus bol vnútorný. Oheň Chiméry bol dosť horúci na to, aby roztavil olovo (327 °C / 621 °F), a šíril sa hrdlom napojeným na samotné jadro tvora. Nebol to povrchový plameň. Bola to biologická pec.
Od mýtu k vede
Odkaz Chiméry siaha za hranice mytológie. V modernej genetike je chiméra jediný organizmus obsahujúci bunky s dvoma či viacerými odlišnými sadami DNA, zvyčajne v dôsledku splynutia samostatných embryí. Metafora je presná: jedno telo, viacero genetických identít, rovnako ako bol mytologický tvor jedným telom s viacerými zvieracími identitami. Prvú ľudskú genetickú chiméru zdokumentovali v roku 1953.
Chiméra sa zapísala aj do krajiny. Yanartaş (antický vrch Chimaira) v Lýkii v Turecku má desiatky prírodných plynových výronov, ktoré živia večné plamene – niektoré horia nepretržite viac než 2 500 rokov. Starovekí ľudia verili, že ide o dych samotnej príšery. Plínius Starší napísal, že hora „horí plameňom, ktorý nezhasína vo dne ani v noci“.
Komentátor zo 4. storočia menom Servius navrhol najtrvácnejšie racionálne vysvetlenie: mýtus o Chimére bol alegóriou krajiny. Na hore žili na vrchole levy, na stredných svahoch kozy a na úpätí hady, čo presne zodpovedá Homérovmu deleniu tela na prednú, strednú a zadnú časť. Tento výklad sedí aj na albánske pobrežie, kde sa kozy dodnes pasú na nemožných útesoch nad morom, rokliny sa vinú vápencom ako hady a zlatá skalná stena v neskoropoludňajšom slnku žiari ako levia hriva.
Chiméra a Himara
Antické sídlo na albánskom pobreží sa volalo Χίμαιρα (Chimaira), teda rovnakým slovom. Nie „inšpirované“ ani „pomenované po“, ale totožné grécke slovo pre tvora aj mesto. Spojnicou bola koza: krajina divokého, strmého terénu, kde sa stáda pásli na takmer zvislých svahoch nad Iónskym morom.
Počas dvoch tisícročí sa názov menil v jazykoch národov, ktoré tu žili: Χίμαιρα → Χειμάρρα → Chimara → Himara → Himarë. Zvuk sa zmenil. Význam pretrval. Ikona chiméry na tejto webovej stránke dnes spája moderné prímorské mestečko s jeho antickou identitou – miestom formovaným divokými horami, bystrinami a nepokojným morom.
Celý príbeh vývoja názvu nájdete v článku Názov Himara.
Objavte krajinu Chiméry
Tá istá divoká krajina, ktorá inšpirovala mýtus, dodnes formuje toto pobrežie.